Podľa sčítania obyvateľstva z decembra 1940 mala Bratislava 15 102 židovských obyvateľov. Vojnová Slovenská republika bola lojálnym spojencom nacistického Nemecka a prijala krutú protižidovskú legislatívu, ktorá efektívne zbavila židov ich základných občianskych a ľudských práv, vylúčila ich z pracovného procesu, arizovala ich obchody a iné podniky, okradla ich o domovy i ostatný majetok. V roku 1942, keď boli židia o všetko pripravení, slovenskí vládni predstavitelia rozhodli o ich deportácii do nacistických vyhladzovacích táborov. Židia z Bratislavy a okolia boli najprv sústredení v zbernom stredisku na Patrónke, ktoré slúžilo ako jeden zo siedmich zberných táborov pre budúce transporty. Prvý transport z Bratislavy do Auschwitzu bol vypravený 27. marca 1942 a bolo v ňom tisíc slobodných žien. Do októbra 1942 bolo zo Slovenska deportovaných asi päťdesiatdeväťtisíc židovských občanov. Deportácie boli v roku 1943 dočasne zastavené a opäť ich obnovili v októbri 1944 po potlačení Slovenského národného povstania. Pre bratislavských židov bola osudnou noc po židovskom sviatku Jom kipur 28. septembra 1944, označovaná ako tzv. veľká chytačka, keď sa mnohí z nich ocitli vo väzení. 11 719 slovenských židov bolo sústredených v seredskom tábore a väčšinu z nich deportovali do koncentračných táborov. Jeden z nich bol bratislavský umelec Adolf Frankl (1903 – 1983). Prežil peklo tábora Auschwitz a po vojne mu spomienky poslúžili ako podklad pre cyklus malieb nazvaných Vízie z pekla – Umenie proti zabudnutiu. A. Frankl sa po vojne usadil vo Viedni, ale často sa vracal na československú hranicu, aby pozoroval siluetu Bratislavy s hradom a dómom, ktoré sa na jeho dielach vyskytujú ako symbol bolesti a tragických spomienok. [MB]
Adolf Frankl, nedatované, olej na plátne
výška: 56 cm, šírka: 50 cm
daroval Thomas Frankl a rodina
ŽM-D 1612 B-57
